1 Cute Cheap Chick Www.rouroufa.com

Straight Cutecheapchick Chick Cute Cheap Chick Video Women Fi 1 Cute Cheap Chick Slnečna sustava

Straight Cutecheapchick Chick Cute Cheap Chick Video Women Fi 1 Cute Cheap Chick

searchľ Cheap č Video m Cutecheapchick Cute d Chick ra Cute ň Cute j Women 2e Cheap c, Straight j Cutecheapchick 0rsearchv Cutecheapchick Straight u Cutecheapchick o Video i Video ýsearchta Chick , Cheap psearche Cheap osearchetan1nazsearcha Cutecheapchick usearche Cheap žedasearché Chick tsearchl Women s Women á Cutecheapchick dst Video t Video k Women vls Chick nsearchj Cutecheapchick g Chick asearchi Cute á Video i Straight , Women aysearchs Video Chick okzsearchl Cutecheapchick searchyf Women r Cutecheapchick osearcha o Chick s Chick é Cutecheapchick ic Cheap é Straight o Chick tva Cutecheapchick u. Women Ná Chick Me Straight ia Women Women šsearchkwww.rouroufa.comsa searchni api Cheap k uľov Video t Video msearch Straight v Cute rwww%2E+rouroufa%2Ecom search p1a0ét Cheap m Chick z Video r Video disearch nesearchô Chick esearch psearchetosearche Cutecheapchick s Chick osearcho Chick ný Women rsearchv Cute ta Straight n Straight Chick t Chick e Cutecheapchick bo Women h Video te Women i Women s Cheap ( Cutecheapchick e Video -Msearchs Cute ac) leží pod povrchom Zeme.

O klasifikácii Pluta panuje toľko názorov, koľko je astronómov. Pluto má však vlastnú gravitáciu, takže podľa fyziky navrhovanej definície súboj zjavne vyhrávajú jeho planetárni stúpenci.

Návrh definície planéty, na ktorom pracovali odborníci dva roky, je podľa prezidenta IAU Ronalda D. Ekersa pokusom dosiahnuť kozmický konsenzus a ukončiť desaťročia sporov o tom, čo je planéta a čo nie. "Nechceme americkú, európsku či japonskú verziu planéty, ale univerzálnu," zdôrazňuje Eckers.

Neil deGrasse Tyson, riaditeľ Haydenovho planetária v Americkom prírodovedeckom múzeu v New Yorku, hovorí: "Po prvý raz od čias starého Grécka máme jednoznačnú definíciu o tom, čo je planéta. Takže keď budeme odteraz diskutovať o nejakom objekte ako o možnej planéte, odpoveď by mala byť rýchla a jasná."

Slnečná sústava

Slnecnú sústavu tvorí centrálna hviezda (Slnko) a telesá, ktoré obiehajú okolo nej. Je to devät planét a ich 61 doteraz známych mesiacov, dalej asteroidy, kométy a meteoroidy. Slnecná sústava obsahuje aj medziplanetárny plyn a prach. Planéty (okrem Pluta) patria do dvoch skupín: prvú tvoria štyri malé skalnaté planéty blízko Slnka (Merkúr, Venuša, Zem a Mars). Druhú skupinu tvoria štyri planéty nachádzajúce sa dalej od Slnka. Sú to plynní obri (Jupiter, Saturn, Urán a Neptún). Pluto nepatrí do týchto skupín. Je to velmi malá, pevná a ladová planéta. Okrem krátkeho casového úseku, ked sa pohybuje vo vnútri dráhy Neptúna, je najvzdialenejšou planétou slnecnej sústavy. Medzi kamennými planétami a plynnými obrami je pásmo asteroidov, ktoré tvoria tisíce kusov skál obiehajúcich okolo Slnka. Väcšina telies sa pohybuje okolo Slnka po eliptických dráhach v úzkom disku okolo roviny rovníka Slnka. Všetky planéty obiehajú okolo Slnka v tom istom smere (pri pohlade zhora je to proti smeru hodinových ruciciek) a všetky, okrem Venuše, Uránu a Pluta, sa otácajú okolo vlastnej osi týmto smerom. Mesiace sa pri obehu okolo svojich planét otácajú aj okolo vlastnej osi. Celá slnecná sústava obieha okolo stredu našej Galaxie, Mliečnej cesty.

Slnko

Slnko je hviezda v strede slnecnej sústavy. Má približne pät miliárd rokov, a tak ako doteraz bude svietit ešte aspon dalších pät miliárd rokov. Slnko je žltá hviezda hlavnej postupnosti s priemerom 1,4 milióna kilometrov. Takmer celá pozostáva z vodíka a hélia. V jadre Slnka sa jadrovou reakciou vodík na hélium, pricom sa uvolnuje energia. Energia prechádza cez radiacnú a konvektívnu zónu k fotosfére (viditelný povrch), kde opúšta Slnko vo forme svetla a tepla. Na fotosfére sa casto nachádzajú tmavé, relatívne chladné oblasti, ktoré nazývame slnecné škvrny. Zvycajne sa objavujú v pároch alebo skupinách. Domnievame sa, že ich spôsobujú magnetické polia. Inými druhmy slnecnej aktivity sú erupcie, ktoré zvycajne súvisia so slnecnými škvrnami, a protuberancie. Erupcie sú krátkodobé výrony plazmy, ktoré sa podla intenzity delia na tri triedy. Protuberancie sú slucky alebo vlákna plynu vystupujúce zo slnecnej atmosféry; niektoré trvajú niekolko hodín, iné aj niekolko mesiacov. Nad fotosférou je chromosféra (vnútorná vrstva) a extrémne riedka koróna (vonkajšia atmosféra), ktorá siaha milióny kilometrov do okolia. Jemné castice unikajúce z koróny sú slnecným vetrom, ktorý prúdi priestorom rýchlostou stoviek kilometrov za sekundu.

Chromosféru a korónu môžeme vidiet zo Zeme, ked dôjde k úplnému zatmeniu Slnka Mesiacom.

Merkúr

Merkúr je planéta nachádzajúca sa najbližšie k Slnku. Obieha ho v strednej vzdialenosti asi 58 miliónov kilometrov. Pohybuje sa priemernou rýchlostou takmer 48 kilometrov za sekundu, teda rýchlejšie ako iné planéty, a jeden obeh jej trvá iba necelých 88 dní. Merkúr je velmi malý (len Pluto je menšie) a kamenný. Velká cast povrchu je posiata krátermi spôsobenými dopadom meteoritov. Nachádzajú sa tu však i plytké roviny riedko posiate krátermi. Caloris basin (Panva Caloris) je najväcší kráter s priemerom 1 300 kilometrov. Predpokladé sa, že vznikol dopadom asteroidu. Je obklopený koncentrickými prstencami pohorí vyvrhnutými impaktom. Na povrch je aj vela hrebenov (nazývaných zlomy), o ktorých sa predpokladá, že vznikli asi pred štyrmi miliardami rokov, ked sa horúce jadro mladej planéty ochladzovalo a scvrkávalo. Pocas tohto procesu sa povrch planéty zdeformoval. Planéta rotuje okolo svojej osi velmi pomaly, jedna otácka jej trvá takmer 59 pozemských dní. Výsledkom je, že na Merkúri slnecný den (od východu Slnka po najbližší nasledujúci východ Slnka) trvá asi 176 pozemských dní - dvakrát tak dlho, ako je 88-dnový merkúrovský rok. Na Merkúri sú extrémne povrchové teploty, v rozpätí od maxima 430°C na Slnkom osvetlenej strane až po -170°C na tmavej strane. Za súmraku teplota klesá velmi rýchlo, pretože takmer neexistuje atmosféra planéty. Pozostáva len z nepatrného množstva jadier hélia (v dôsledku slnecného vetra) a vodíka a zo stôp iných plynov.

Venuša

Venuša je kamenná, v poradí druhá planéta od Slnka. Rotuje pomaly a opacným smerom ako obieha okolo Slnka, co spôsobuje, že cas rotácie je najdlhší v slnecnej sústave. Trvá približne 243 pozemských dní. Je iba o cosi menšia ako Zem a pravdepodobne má aj podobnú vnútornú stavbu, ktorú predstavuje polotuhé kovové jadro obklopené kamenným pláštom a kôrou. Po Slnku a mesiaci je Venuša najjasnejším objektom na oblohe, pretože jej atmosféra silne odráža slnecné svetlo. Hlavnou zložkou atmosféry je oxid uhlicitý, ktorý zadržiava teplo pri tzv. skleníkovom efekte, ktorý je tu ovela výraznejší ako na Zemi. Výsledkom toho je, že Venuša je najhorúcejšou planétou s maxiálnou povrchovou teplotou okolo 480°C. Vetry ženú hrubú vrstvu mrakov s kvapkami kyseliny sírovej okolo planéty rýchlostou až 360 kilometrov za hodinu. Aj ked jedna otácka Venuše trvá 243 pozemských dní, rýchlost vetra spôsobuje, že mraky obehnú planétu už za štyri pozemské dni.

Vysoká teplota, kyslé mraky a obrovský atmosferivký tlak (na povrchu asi 90-krát väcší ako na Zemi) vytvárajú velmi nehostinné prostredie. Kozmické sondy, ktoré pristáli na Venuši, odfotografovali jej suchý, zaprášený povrch a zmapovali ho pomocou radarov, pretože radary môžu "vidiet" aj cez vrstvy mrakov. Takto zhotovené radarové mapy odhalili terén s krátermi, pohoriami, vulkánmi a oblastami, kde boli krátery pokryté rovinami stuhnutej vulkanickej lávy. Nachádzajú sa tu dve velké oblasti náhorných plošín - Aphrodite Terra a Ishtar Terra.

Zem

Zem je v poradí tretou planétou od Slnka, najväcšou, najhustejšou kamennou planétou a jedinou planétov, o ktorej vieme, že na nej existuje život. Zemské vnútro z kamena a kovu je typické pre kamenné planéty, ale kôra je nezvycajná, pretože skladá so samostatných dosiek, ktoré sa vzhladom na seba pomaly pohybujú. Pozdlž hraníc, kde sa dosky zrážajú, dochádza k zemetraseniam a vulkanickej aktivite. Zemská atmosféra pôsobí ako ochrana pred škodlivým žiarením Slnka, bráni meteoroidom, aby priamo zasiahli zemský povrch a zároven nás zachytávaním tepla ochranuje pred extrémnym chladom. Asi 70 % povrchu Zeme pokrýva voda, ktorá sa v tekutej forme v súcasnosti na povrchu inej planéty nenachádza. Zem má jednu prirodzenú družicu - Mesiac, ktorý je dost velký na to, aby sme mohli hovorit o dvojplanéte Zem - Mesiac

Mesiac

Mesiac je jediným prirodzeným satelitom Zeme a v porovnaní so Zemou je velký, s priemerom približne 3 470 kilometrov - co je o nieco viac ako štvrtina priemeru Zeme. Jedna otácka Mesiaca okolo vlastnej osi trvá taký istý cas ako jeden obeh okolo Zeme (27,3 dna). Preto vidíme stále zú istú stranu (privrátenú) Mesiaca. Avšak plocha povrchu, ktorú môžeme vidiet - fázy Mesiaca - závisí od toho, aká velká plocha je osvetlená Slnkom. Mesiac je suchý a pustý, v súcasnosti bez atmosféry a vody v kvapalnom skupenstve (len na urcitých miestach vo forme ladu - pravdepodobne pozostatky stretu s kométou). Pozostáva z pevných skál, aj ked jeho jadro môže obsahovat roztavený kamen alebo železo. Povrch je prachový, s vysocinami posiatymi krátermi, ktoré vznikli dopadmi meteoritov, a s rovinami, v ktorých sú krátery naplnené stuhnutou lávou. Tie vytvárajú tmavé oblasti nazývané "maria" alebo "moria". Moria sa vyskytujú predovšetkým na privrátenej strane Mesiaca, ktorej kôra je tenšia ako na odvrátenej strane. Na okrajoch mnohých kráterov sú pohoria, ktoré tvoria steny krátera a sú až niekolko tisíc metrov vysoké. Mars

Mars, známy ako cervená planéta, je v poradí štvrtou planétou od Slnka a poslednou kamennou planétou. V 19. storocí astronómovia prvýkrát pozorovali cosi, co považovali za stopy života na Marse. Išlo o nápadné povrchové útvary pripomínajúce kanály a tmavé škvrny, o ktorých si mysleli, že sú spôsobené vegetáciou. Dnes vieme, že "kanály" boli optickou ilúziou a tmavé škvrny sú oblasti, kde vietor odvial cervený prach, ktorý pokrýva väcšinu planéty. Prachové búrky casto zvíria jemný prach, ktorý zahalí takmer celý povrch planéty. Zvyšok prachu v atmosfére dodáva martanskej oblohe ružový nádych.Na severnej pologuli Marsu je vela velkých rovín, ktoré vyformovala stuhnutá vulkanická láva. Na južnej pologuli je mnoho kráterov a velkých impaktových panví. Nachádza sa tu aj niekolko obrovských, vyhasnutých sopiek, vrátane Olympus Mons, ktorá je s priemerom 600 kilometrov a výškou 25 kilometrov najväcšou známou sopkou v slnecnej sústave. Na povrchu Marsu je aj množstvo kanonov a sústav kanálov. Kanony vznikli pohybmi povrchovej kôry, o kanáloch sa však predpokladá, že ich vyhlbila tecúca voda, ktorá neskôr vyschla. Atmosféra na Marse je ovela tenšia ako na Zemi, len s málopocetnými mrakmi a rannými hmlami. Mars má dva malické mesiace - Fobos a Deimos. Ich malé rozmery naznacujú, že môže íst o atsteroidy zachytené gravitáciou Marsu.Jupiter

Jupiter

Jupiter je v poradí piata planéta od Slnka a prvá zo štyroch plynných obrov. Je najväcšou a najhmotnejšou planétou s priemerom asi 11-krát väcším ako je priemer Zeme a s hmotnostou 2,5-krát väcšou ako je súhrnná hmotnost ostatných ôsmich planét. Predpokladá sa, že Jupiter má malé kamenné jadro obklopené vnútorným pláštom z kovového vodíka (kvapalný vodík, ktorý sa prejavuje ako kov). nad vnútorným pláštom je vonkajší plášt z kvapalného vodíka a hélia, ktorý prechádza do plynnej atmosféry. Vysoká rotacné rýchlost Jupitera spôsobuje, že mraky v jeho atmosfére vytvárajú pásy a zóny, ktoré obiehajú planétu rovnobežne s rovníkom. Pásy sú tmavé, nízko ležiace, relatívne horúce vrstvy mrakov. Zóny sú naopak jasné, vysoko položené chladnejšie vrstvy mrakov. Vo vnútri pásov a zón sa turbulenciou vytvárajú mrakové útvary ako biele ovály a cervené škvrny, co sú vlastne obrovské búrkové systémy. Najnápadnejším búrkovým mrakovým útvarom je Velká cervená škvrna, ktorá pozostáva zo špirálujúceho stlpa mrakov, ktorý je trikrát širší ako Zem a vystupuje asi osem kilometrov nad vrchnú vrstvu mrakov. Jupiter má jeden tenký, jemný hlavný prstenec, vo vnútri ktorého sa nachádza ešte jemnejší "halový" prstenec siahajúci až k planéte. Potvrdených je 16 mesiacov Jupitera.